Politická (ne)kultúra, alebo prečo tolerovať sexizmus volených predstaviteľov?

20210714_143637-2

Vulgarizmy, agresivita, nezvládnuté napätie, hrubá komunikácia, sexistické narážky… nie, nie je to popis správania sa alkoholom podguráženej partie v krčme. Ide o smutnú realitu miestnych zastupiteľstiev na Slovensku a často aj politickej elity. Pripojenie arogancie a uprednostňovania vlastných záujmov politika pred záujmom verejným je definitívnym zadupaním akýchkoľvek náznakov politickej kultúry v krajine pod zem.

Plynutím siedmeho roka môjho pôsobenia v miestnej samospráve som čoraz viac presvedčená o tom, že časti volených zástupcov v mestskom či miestnom zastupiteľstve pojem politická kultúra nič nehovorí. Hodnoty, etické a morálne pravidlá, ktoré verejnosť od politických predstaviteľov očakáva sa dennodenne „splachujú“ v pomyselnej toalete.

Za obzvlášť nedôstojnú považujem skutočnosť, že časť mužských predstaviteľov slovenskej politickej scény sa pravidelne uchyľuje k sexistickému správaniu. Aby sme zistili, aký majú naši kolegovia poslanci názor o rodovej rovnosti a postavení žien,stačí si vypočuť niekoľko ich prejavov pri výkone mandátu na adresu kolegýň, často pred kamerami.

Terčom sexistických narážok je pravidelne prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová. Robert Fico počas konfliktu týkajúceho sa eurofondov označil poslankyňu národnej rady Luciu Ďuriš Nicholsonovú a europoslankyňu Janu Bittó Cigánikovú za „zúrivé dievčatá“ a cez novinárov zdieľal odkaz, aby si to rozdali v ringu pri boxe v blate. Sexistické poznámky na adresu kolegýň chŕli aj súčasný minister financií Igor Matovič a priam legendárnym sa stal status ministra práce Milana Krajniaka, ktorý „rodovú rovnosť“ presadzuje štýlom, ktorým vlani na jeseň pobúril verejnosť „S manželkou sa dopĺňame: Ja sa vyzlečiem, ona vyperie, ja vstanem z postele, ona ustelie, ona uvarí, ja zjem. Čo by robila bezo mňa?“.

Príkladov je však dosť aj v miestnej samospráve. Zažila som to aj sama. Naoko vtipné narážky, ktorými kolegovia namiesto mojej odbornosti, alebo výsledkov komentujú môj vzhľad alebo dvojzmyselné poznámky na moju adresu. Vyjadrovali by sa tak kolegovia aj v prípade, ak by bol v danej situácii na mojom mieste muž? Ak je odpoveď na túto otázku, nie, tak prečo to robia pri ženách?

Je nevyhnutné hovoriť o tom, že poznámky sexistického charakteru nie sú neškodné „vtípky“. Keď sa ich dopúšťajú politici, ktorí majú byť vzorom a majú široký dosah verejnosti, bez toho aby niesli za svoje vyhlásenia akúkoľvek zodpovednosť alebo následky, prispievajú k tomu aby verejnosť považovala sexistické správanie za normálne a rodové stereotypy, proti ktorým podľa vlastných vyhlásení bojujú, len posilňujú. Nie, takéto správanie nie je akceptovateľné ani tolerovateľné.

Téma politickej „nekultúry“ je témou širokou a sexizmus je iba jednou jej časťou. Politickú métu však musíme posunúť vyššie, spoločnosť nemôže ďalej žmúriť oči nad absenciou čestnej politiky. Súhlasím s názorom Aliancie Fair-Play, ktorá (ešte v roku 2006) vo svojom desatore pre čestnú politiku označila za základné črty politika, ktorému občania vyjadrujú svojim hlasom dôveru čestnosť, odbornosť a zodpovednosť a jeho úlohou je konať vo verejnom záujme a pri výkone svojho mandátu sa usilovať o zlepšenie vzťahu štátnej moci s občanom. Na záver si dovoľujem pripomenúť slušných politikov z minulosti, ktorí dokázali pri zložitých otázkach zachovať odbornosť, profesionalitu a dôstojné správanie, a ktorí by mohli byť pre súčasnú politickú scénu inšpiráciou. Taký je pán prezident Rudolf Schuster, ktorý na margo úpadku politickej kultúry v rozhovore pre hospodárske noviny* odporučil pustiť záznam z rokovania Slovenskej národnej rady z 1. marca 1990. „Verte mi či nie, ale vtedy sa ani tí najväčší politickí oponenti, predstavujúci dva rozdielne režimy, nesprávali tak nedôstojne, ako sa v parlamente správajú poslanci dnes, keď sa už „nevedia zmestiť do kože“. Toľko urážok, žlče a taký pochybný slovník – až je človeku z toho zle. Politik by sa mal správať a vystupovať tak, aby sa zaňho nemuseli hanbiť jeho voliči, rodina a koniec – koncov ani on sám. Bohužiaľ, mnohým ešte nedošlo, že sú predstaviteľmi štátu, občanov a národa – a nie nejakými vagabundmi z krčmy piatej cenovej skupiny. Je pravdou, že v minulom režime sa častokrát ,,muselo byť ticho“, ale to, čo často vidieť v parlamente dnes, má od demokratickej civilizovanej diskusie na hony ďaleko.“

* Rozhovor zverejnený online: „Z každého slovenského premiéra sa časom stáva demokratický diktátor.“ Schuster tvrdo skritizoval politikov (hnonline.sk)

Zdieľajte tento príspevok

Facebook
Twitter
LinkedIn
Email